Dokument o Richardovi Müllerovi Nespoznaný prišiel do Kežmarku osobne uviesť jeho režisér Miro Remo. Je mu ľúto, že okolo dokumentu vznikol taký mediálny rozruch, pričom si myslí, že film je ľudský a veľmi citlivý. Napriek tomu je podľa neho jasné, že aj to pomôže filmu a môže ho v kine vidieť ešte viac divákov.
Tím Richarda Müllera sa na Facebooku vyjadril, že takúto verziu filmu, ktorá je v kinách, neschválili. Ako vnímate túto situáciu?
Miro Remo: O filme Nespoznaný som komunikoval s producentom, ktorý ma postavil pred hotovú vec, keďže komunikoval s manažmentom Richarda Müllera. Podľa mojich informácií sa producenti dohodli na tom, že z filmu pôjdu preč tri scény, ktoré boli predmetom rokovaní. Nakoniec sa producenti rozhodli k zásadnému kroku a vystrihli ich, resp. ich modifikovali, aby vyhoveli ich požiadavkám.
Bol som z toho, ako autor, veľmi smutný, lebo som si myslel, že aspoň jedna z nich tam ostane. Ale dobre, je to ich rozhodnutie. Veci, ktoré sa na internete šíria, považujem za účelové klamstvá. Neviem, čo iné by zvrátilo tento názor. Naozaj neviem, o čo ide a čo sa tým sleduje.
Môžete priblížiť aspoň jednu z tých vystrihnutých scén?
MR: Jednou z vystrihnutých scén bola aj záverečná, kde je Richard Müller po koncerte veľmi unavený, bol na neho veľký záber, kde ho vidíme ležiaceho a veľmi unaveného. Mám pocit, že tá scéna chýba filmu najviac. Keď sme to strihali, mal som pocit, že dochádza k totálnemu uvoľneniu napätia z toho, či ten koncert Richard zvládne.
Ten film vyvoláva otázky, či s takou ťažobou, ktorú vyvoláva jeho zdravotný stav, dokáže ešte vystúpiť a postaviť sa pred ľudí a či to nie je nad jeho sily. Ukázalo sa, že nie a stále je to frajer, ktorý nakoniec vystúpi aj napriek okolnostiam a kolotoču okolo toho v ktorom sa ocitol. Stále si myslím, že vďaka tej záverečnej scéne by bol ten film ešte lepší.
Aký bol váš vzťah s Richardom Müllerom?
MR: Pri každom filme sa snažím, aby išlo o kamarátsky vzťah. Aby nešlo len o niečo pre potreby dokumentárneho filmu. Nazdávam sa, že to kamarátstvo je nutné a to sa následne ukáže aj vo filme. Úprimnosť tam byť musí minimálne taká, ako v normálnom živote, ak nie väčšia.
Okrem svojho natočeného materiálu ste mali k dispozícii aj Müllerove záznamy.
MR: Müller nám dal približne 20 hodín záznamov zo súkromného archívu, čo je pred dokumentaristu poklad, navyše ak ide o známu osobnosť, ktorou si ovplyvnený a o ktorej chceš robiť film. Zrazu Ti ukáže materiál, ktorý nikto nevidel a môžeš začať premýšľať o tom, ako to celé dať dokopy.
Hovorí to o dôvere, ktorá medzi nami bola. A myslím si, že to hovorí aj o veľkosti Richarda, že on je presne taká celebrita, ktorá sa, napriek všetkému, „neserie“.
V súčasnosti je okolo vášho dokumentu veľký mediálny rozruch. Ako na vás vplýva?
MR: Tento mediálny rozruch vnímam v dvoch rovinách. Na jednej strane mi je ľúto, že sa vzťahy medzi filmármi a medzi aktérmi filmu týmto spôsobom pošpinili, keďže vznikla diskusia o tom, či takýto film má alebo nemá ísť von. Myslím si, že dokumentárny film, aj keď je smutný, je stále pravdivý a nerozumiem niektorým požiadavkám zo strany Richardových manažérov.
Oni mali asi pocit, že natočíme bilančný portrét, čiže taký, aký sa točil o veľkých a zaslúžilých umelcoch. Ja som mal skôr pocit, že Richard to robí inak. Svoje piesne zaobaľuje do depresívneho nádychu a to je jeho devíza a poloha, v ktorej je presvedčivý. Megasúboj, ak sa to tak dá nazvať, je takým odrazom slovenskej kultúry. Takí sme a do takých situácií sa dostávame. Možno nevieme prekusnúť niektoré veci, možno sa nevieme povzniesť a možno to je naozaj už cez niekoho osobnú hranicu a potom ten človek začína útočiť.
Na druhej strane je jasné, že táto komunikácia pomáha filmu, aby ho videlo a aby o ňom vedelo čo najviac ľudí. Je to šťastie v nešťastí. Radšej by som bol, keby sa o filme hovorilo v inom kontexte, lebo mám pocit, že je to film ľudský a veľmi citlivý.
Viete, aká bola reakcia Richarda Müllera, keď film videl?
MR: Bol som pri prvom premietaní, kde bol aj Richard. Keď sa film skončil, Richard vstal a povedal, že vyzerá ako mŕtvy tuleň. Vadilo mu, že vtedy mal o 50 kilogramov viac ako má dnes. Možno v sebe, vnútorne, riešil aj iné veci, ale pred nami hovoril iba o tom.
Text: Lorant PAUGSCH (Kežmarský reportér)
Foto: Nikola PODOLINSKÁ
Celá fotogaléria z podujatia na FB stránke klubu
