Svojou nedávnou návštevou kina Iskra sa v účasti na premietaniach filmového klubu s tvorcami vyrovnal režisérom Kabošovi a Vojtekovi, ktorí, rovnako ako on, už v Kežmarku uviedli tri svoje filmy. Premiéru mal v Letnom kine na hradnom nádvorí v auguste 2013, druhý raz pod Tatry prišiel v júni minulého roku a do tretice predstavil kežmarským divákom svoj najnovší dokument Diera v hlave, ktorý hovorí o doposiaľ neprávom opomínanej, ale veľmi dôležitej téme – o rómskom holokauste počas druhej svetovej vojny, ktorý dostal pomenovanie poraimos.
V Kežmarku si po tretí raz. Najprv s filmom Kauza Cervanová, minulý rok s Parou nad riekou a teraz s Dierou v hlave. Na všetkých týchto troch snímkach si viac-menej robil súčasne, v približne rovnakom čase. Ako sa to dá zvládnuť?
Keďže som tieto tri filmy robil naraz, je dôvod si myslieť, že ide o nejakú nepriamu či nechcenú trilógiu, a ono to v podstate aj je trilógia, hoci tie snímky spolu nesúvisia. Zatiaľ čo Kauza Cervanová bola založená na istej chronológii, faktografii, na veľmi náročných režijných, scenáristických a postprodukčných operáciách, ktoré som musel absolvovať, tak Para nad riekou bola zas filmom o troch mimoriadne tvrdohlavých ľuďoch, ktorí odmietali často spolupracovať, a my sme si ho doslova vydreli. Čo sa týka Diery v hlave, tak tá plynula pomerne ľahko, aj keď sa to nezdá, pretože nájsť tých ľudí a dohodnúť sa s nimi, no hlavne otvoriť tú ich skrinku minulosti, je pomerne zložitý proces.
V rozhovoroch spomínaš, že Diera v hlave je z tvojich doterajších filmov pre teba najosobnejší. Prečo?
Preto, lebo som si mohol dovoliť hovoriť aj niečo za seba, o sebe, kvôli sebe, čo chcem ja povedať, ako to chcem hovoriť. Jazyk tohto filmu je v istom zmysle slobodný, nepatetický, nepríbehový, a to je to, čo ma na tomto filme celý čas zaujímalo. Téma rómskeho poraimosu je síce ťaživá, zaväzujúca a v takomto rozsahu ju filmovo spracúvam asi ako prvý, no ja som sa od toho úplne oslobodil, nedal som si žiadne záväzky, nepovedal som si nič také, že budem teraz musieť nutne pracovať s archívmi, s ilustráciami, že budem musieť povedať všetko. Film je vlastne o pamäti. O ľuďoch, ako sme my, Francúzi, Nemci, Rómovia, samozrejme, Židia. Všetci. Ľudská rasa.
Diera v hlave je doslova európskym filmom. Vystupujú v ňom rómsky holokaust preživší nielen zo Slovenska či Česka, ale vybral si sa ich hľadať aj do iných krajín. Kedy a prečo si sa rozhodol, že túto tému pojmeš takto európsky?
Tento film som točil s prestávkami desať rokov. Žiaľ, zomrel pôvodný producent filmu Boris Hochel, s ktorým sme to na začiatku chceli robiť na Slovensku a v Česku, no celé to padlo. Začal som ho strihať, dávať dohromady situácie, postavy, a neskôr som zistil, že nikto z tých ľudí, za ktorými som bol pred niekoľkými rokmi, už nežije. Nemal som na čo nadviazať. Keďže som ten film považoval za nedokončený, rozhodol som sa otvoriť ho európskemu teritóriu. S novou producentkou Barborou Fenglovou sme sa dohodli, že pôjdeme do Nemecka, Francúzska, Poľska atď., zvážime všetky možné okolnosti a nakrútime postavy, ktoré má zmysel nakrútiť. Aj za tú cenu, že film utrpí nejakou tou repetitívnosťou, s čím však vôbec nemám problém, priam naopak.
Chcel som, aby sa niektoré veci opakovali, dokonca aj niekedy doslovne, pretože si myslím, že ak chceme povedať niečo dôležité, musíme to zopakovať. A dnes to platí dvojnásobne, lebo ak vysvetľujeme doslovné fakty pred tvárou tohto národa, som veľmi prekvapený, že aj niektorí inteligentní ľudia sú ochotní veriť zjavným klamstvám, demagógii, nepravde. Uvažujem nad tým, prečo. Myslím si, že je to tým, že systematicky vymazávame historické vedomie v nás a nepracujem s ním. Lebo ak sa pokúšame pochopiť našu minulosť, tak sa snažíme pochopiť aj naše dnešné konanie a robíme krok vpred k empatii. A tá je dnes absolútne nevyhnutná. To je to, čo nám chýba.
Ako prebiehalo samotné hľadanie protagonistov dokumentu?
Pomohla mi mladá dokumentaristka Daniela Rusnoková, ktorá mi bolo veľkou oporou pri zháňaní postáv. Precestovali sme po Európe stovky kilometrov, no mali sme aj spolupracovníkov zo zahraničia. Pracovali sme s rakúskym žurnalistom a historikom Gerhardom Baumgartnerom, ktorý sa venuje poraimosu, tiež s profesorom Ianom Hancockom, lingvistom a historikom z texaskej univerzity, ktorý je vlastne autorom pojmu poraimos. Spolupracoval som, samozrejme, s ľuďmi z múzea v chorvátskom Jasenovaci, kde bol jeden z najkrutejších koncentračných táborov v Európe, ale aj s mnohými ďalšími odborníkmi na túto tému. Tých nakrútených osudov ľudí bolo veľmi veľa, nie všetky sa do filmu zmestili, čo ma veľmi mrzí, a dúfam, že tento vzácny materiál využijem v ďalšom filme.
Takže plánuješ nakrútiť pokračovanie Diery v hlave?
Reálne uvažujem nad dvomi vecami. Nakrútil som pomerne úspešný dokument Kauza Cervanová, ktorý, čo som rád, dodnes nejakým spôsobom víri hladinu a diskusiu, a uvažujem o tom, že urobím „dvojku“, vo svetle okolností, ktoré sa v poslednom čase objavili. Rovnako tak uvažujem aj o Diere v hlave 2, pretože pokračovania niekedy majú zmysel, no v dokumentárnom filme ani nepamätám, že by ich niekto robil. Otázky, ktoré sa v ľuďoch po týchto filmoch objavujú, sú náležité a primerané a som rád, že film nepovie všetko a divák pristúpi na to, aby si ďalej zisťoval fakty o tom, čo videl. To je vlastne posun od umenia k edukácii.
Má teda Diera v hlave do istej miery diváka aj priamo vzdelávať?
Myslím si, že film nemá tento účel. Je to umelecké dielo. Keď pozeráme v galérii na obraz, tiež neočakávame, že nás vzdelá. Skôr nás dostane do úplne iného sveta, do odlišnej pozície. Prinúti nás byť k niečomu citlivejší a niečo sa v nás pohne. A to je podľa mňa zmysel umenia. Ak hovoríme o téme rómsky poraimos a ak hovoríme o očakávaniach od dokumentárneho filmu, že má niečo dokumentovať, tak sa dokonca voči tomuto termínu musím vyhraniť, pretože ja nie som dokumetarista, nič nedokumentujem. Mám licenciu na to, čo robím, a to, že hercov v mojich filmoch nahradili reálne postavy, za to som im vďačný a som rád, že mi svoje životy „poskytli“ a že som nemusel vymýšľať komplikované scenáre.
Film môže meniť človeka zvnútra. Diera v hlave nie je „vec“, ktorá by mohla byť premietaná v školách a všetci by hneď pochopili, o čo ide a mali by z toho všetci rovnaký pocit. Myslím si, že z dobrého filmu by diváci nemali mať rovnaký pocit. Takže asi toľko k rozdielu medzi edukačným a autorským filmom. A ja sa snažím robiť práve ten autorský, s istým rizikom, že to ľudia nemusia prijať a vystavím sa kritike. Je to hra vabank. Keby som mal robiť edukačné filmy s jasnou trajektóriou, asi by som bol dosť nešťastný a frustrovalo by ma to.
Tvojím ďalším filmom má byť dokument o Alexandrovi Dubčekovi…
Dubčeka mám rád. Mám rád jeho úsmev, to, čo z neho sálalo. Prednedávnom som stretol s jeho synom. On sa na mňa pozrel tými očami jeho otca a ja som náhle onemel. Naozaj má ten pohľad v sebe silu. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to zvláštna vec. Obzvlášť, keď ten človek prešiel vrcholovou politikou, dotkol sa toho najväčšieho svinstva, najmä v 50. rokoch, no aj napriek tomu v 60. rokoch prišiel s režimom zvaným socializmus s ľudskou tvárou. Bol to pokus o humanizáciu zriadenia, ktorý bol nehumánny. To bola veľká vec. Preto som sa rozhodol robiť tento film ako príbeh o utópiách. Táto snímka má byť konkrétne o smrti utópií. O tom, že dnes žijeme v dobe, v ktorej sme prestali veriť ideám.
Okrem toho pripravuješ ešte nejaký ďalší film?
Áno, je to dokument o Wetzlerovi a Vrbovi, dvojici slovenských Židov, ktorí utiekli z koncentračného tábora v Osvienčime a svetu podali správu o zverstvách, ktoré tam boli na ľuďoch páchané. Stále dávam dokopy fakty, niečo som už aj natočil a môžem sa od toho ďalej odraziť. Uvidíme, ako to pôjde ďalej.
Text: Boris ŠVIRLOCH, foto: Daniel DLUHÝ
Celá fotogaléria z podujatia na FB stránke klubu
